Manželka vytiahla zo školskej tašky nášho 10-ročného syna pohúžvaný papier a prezrela si jeho obsah. Kresba gitary ju zaujala a pri pochválení syna za jeho tvorivé dielko, namiesto žiarivých ohníkov v jeho očiach uvidela len náznak apatie a chcel ho zahodiť do koša. Zo synovej reakcie vycítila, že nie je niečo v poriadku a tak s ním celú vec predebatila. Neskôr mi kresbu ukázala a spýtala sa ma na môj názor na ňu. Nepatrím medzi rodičov, ktorí svoje deti prehnane chvália, alebo vidia v nich malých géniov, ale kresba ma naozaj zaujala a s nefalšovaným prejavom som ju v neprítomnosti syna aj patrične pochválil.

Vstúpil som do jeho detskej izby, sadol som si k nemu na posteľ a začal som rozprávať svoj príbeh: " Keď som bol asi tak v tvojom veku, tak sme dostali ako tému namaľovať "More". Mňa vždy voda a more fascinovalo a preto som sa tejto téme veľmi potešil. Svoje dielko som maľoval precízne dlho a s nadšením, na palete temperovými farbami horlivo mixujúc tie najpestrejšie farby, ktoré oživovali môj podmorský svet, aký som ho prežíval z prečítania desiatok kníh. S výsledkom som bol nadmieru spokojný a očakával som zaň pochvalu. Učiteľke sa moje "neuhladené impresionistické prevedenie" maľby nepáčilo. Vtedy zabila na dlhé roky moju fantáziu a ku kresleniu som sa odvážil až po dlhých rokoch... veď vieš, že dokážem "tak trochu kresliť, však?" Syn sa na mňa usmial a zo záujmom dopočúval môj príbeh aj s dôvetkom...

"Nenechaj sa odradiť od čohokoľvek čo robíš s nadšením. Ja v tvojej kresbe vidím tvoje nadšenie a radosť... v jej farebnosti, ukázal si svoju tvorivosť - lebo si nič neodkresľoval, ako svoju poctivosť a pracovitosť, lebo namaľovať toľko nôt dalo teda poriadnu námahu. Poukazuješ tu na to, že hudba je nádhernou farebnou paletou tónov... som naozaj prekvapený z toho, ako si to dokázal vystihnúť a naozaj sa mi to páči.... naozaj." Tak trochu som mu aj vrátil jeho pochvaly na moje kresby, ktoré neraz obdivoval.