Zamestnanie

Rozhodol som sa zachytiť súčasnú dobu nezamestnaného, ako aj pracujúceho človeka na Orave, pre budúce generácie, aby mali možnosť poznať ich osudy so zreteľom na ich každodenný život. Na základe subjektívnych výpovedí ľudí sa budem snažiť ponúknuť objektívny pohľad na danú problematiku dneška. Čím viac orálnych výpovedí, tým objektívnejší pohľad nám ponúknu... neváhajte napísať svoj príbeh. Staňte sa aj vy tvorcami dejín a napíšte svoju príhodu... nemusíte sa ani podpísať.

Zamestnanci nadnárodných spoločností

na Orave

Priemyselný park Námestovo

Je práca v priemyselnom parku otročina?

Za betónovými múrmi firiem v hornooravskom priemyselnom parku sa odohrávajú v troch pracovných smenách všakovaké príbehy pracujúceho ľudu pochádzajúceho nielen z Oravy, rôznych kútov Slovenska, ale aj Srbska, Rumunska a pod. Na Orave vás zoberú do práce, len cez agentúru... ak máte šťastie alebo známych, tak vás zoberú priamo. Početné pracovné agentúry navzájom súperia medzi sebou, aby mohli práve oni umiestniť cez svoju agentúru čo najviac ľudí, lebo už dávno sa tento obchod z pracovnou silou stal výnosným biznisom. Veď otrokárstvo má dejinách ľudstva silne zakorenenú tradíciu a v súčasnosti zažíva konjunktúru. Dostať za zamestnanca od firmy 10 a viac € (z nemenovaného zdroja ekonomického úseku) a dať zamestnancovi 3,50€ za dennú a 3,70€ za nočné smeny, aj po odrátaní réžie... popri tých stovkách a tisícoch pracovníkov, tvorí slušný zdroj prímov agentúr, ktorých je samozrejme ako... hnoja. Pri tomto prirovnaní by som sa trochu pozastavil, lebo to v mnohých prípadoch fakticky zaváňa poriadnou stuchlinou. Na dielňach je to často ako v špionážnom filme. Špicli z agentúr si potajomky fotia a natáčajú konkurenčných pracovníkov, ktorí v mnohých prípadoch po prestátych hodinách si od bolesti chrbta a nôh na pár minút sadnú - čo nesmú, eventuálne prejdú sa pár metrov - čo tiež nesmú, prípadne prehodia pár slov s pracovníkov povedľa - čo tiež nesmú. Sú to však dôležité kopromitačné materiály, ktoré možno poslúžia v pravej chvíli, aby vytlačili konkurenciu. Nevraživosť medzi pracujúcim ľudom jednotlivých agentúr by sa dala krájať nožom. Človek človeku nepomôže, takmer slovka neprerečie, nie tobôž sa usmeje. Prekvitá rodinkárstvo a kamarátstvo, ktoré časom pod pracovným tlakom končí nevraživosťou a nenávisťou. Ľudia chodia domov vyčerpaní nielen fyzicky, ale hlavne duševne... čo sa prenáša do rodinných vzťahov. Práca sa nestala pre ľudí úľavou v ich zložitých finančných situáciách, ale doslova vynúteným bremenom, ktoré za sebou ťahajú ako otroci guľu na reťazi. Možno trochu poetické, ale ťažko to pomenovať, čo sa z ľuďmi stalo. Hoci je Orava silne kresťanská, v ľuďoch kresťanská láska tak nejak zakrsla... u niektorých priam zdegenerovala. (Napíšte svoju skúsenosť)

Tím líder výroby sa správa často ako "galejník"

Práca v perspektívnej a prosperujúcej nadnárodnej spoločnosti je pre mnohých jedincov s osobnými ambíciami šancou pre sebarealizáciu, s možnosť profesionálneho a osobného rozvoja... tak sa to kvalifikuje v náboroch. V mnohých prípadoch sú to však nevyzretí a zakomplexovaní jedinci, poverení riadiť výrobný proces na pridelenej zmene, ktorí nie sú psychicky disponovaní pre riadenie kolektívu a ľuďom vo výrobe robia galeje a zo života peklo. Tím líder s empatiou voči drine svojich ľudí je pre súčasne nastavený kapitalizmus neprijateľný. Udržia sa len tí, ktorí sú na ľudí ako psy... nevynímajúc aroganciu, povýšenosť a vulgárnosť. (Napíšte svoju skúsenosť)

Prestávka na oddych nie je prestávka, ale 20 minút stresu

Napriek tomu, že zamestnanec má zákonné právo na prestávku a nemá ju zaplatenú, pracovné normy sú nastavené tak, aby si tú neplatenú polhodinu dopracoval zvýšenou normou... samozrejme zadarmo. Prestávka na obed je cca 20 minút a nezohľadňuje vzdialenosť pracovníka od miestnosti určenej na stravovanie. Tí v mnohých prípadoch majú na jedlo menej ako 10 minút, počas ktorých nemajú ani možnosť dojesť si ohriatu stravu a väčšina často len v rýchlosti prežuje niečo suché. Stravovanie v jedálni často dopadne tak, že sa pokiaľ sa dostanú na rad, zvrtnú sa na päte a utekajú naspäť, aby neporušili pracovnú disciplínu.

Len niekoľko (ne)ľudských pravidiel pracovnej disciplíny:

Na pracovisko si nesmiete zobrať jedlo ani pitie. Napriek tomu, že sa tu nachádzajú nápojové automaty s odpornou vodou, nemáte možnosť ich často použiť. Sú však pracovné zaradenia, kedy nemôžete miesto opustiť ani na chvíľu a ľudia sú bez pitia celé hodiny.
Na pracovisku sa nesmiete rozprávať a je tu doslova zákaz rozprávania.
Takmer na všetkých pracoviskách sa pracuje po stojačky a v mnohých prípadoch sa z miesta po celú smenu nesmiete ani pohnúť. Sadnúť si na chvíľu a uľaviť stuhnutým svalom sa považuje za porušenie pracovnej disciplíny.
Na toaletu máte dvakrát po desať minút a musíte sa ohlásiť, prípadne obhájiť túto neprítomnosť na pracovisku. Fajčiarska pauza je na úkor jedenia, jej zneužitie končí vyhadzovom.
Zákaz používania mobilov... paradoxne však, ak musíte opustiť pracovisko, máte zavolať tím lídra výroby... ak sa dovoláte, lebo betónové haly sú ako Faradayova klietka.
(Napíšte svoju skúsenosť)

Keď je hlava hlúpa, trpí nielen celé telo... ale aj kolektív

Množstvo zamestnancov pracuje na dohody a často čakajú dni a týždne na šancu zúčastniť sa pracovnej zmeny, aby si mohli zarobiť. Neraz sa to dozvedia hodinu-dve, pre nastúpením do práce. Sú namotivovaní v práci odovzdať zo seba maximum a takmer bez jedla a pitia takmer "roztrhajú" stanovené normy a na konci smeny na smrť unavení utrúsia kolegom,... ktorí sa mimochodom každodenne snažia splniť brutálne normy,: "veď aj tak na mňa výkonom nemáte". Vďaka takýmto "úderníkom", ktorí si myslia, že ich za odmenu takto do práce budú volať častejšie, manažment paralelne dvíha normy, lebo "ľudia majú vraj ešte rezervy". Ľudskosť a zdravý rozum zaslepila kapitalistická hydra, ktorá z ľudí vysáva energiu, ničí ich fyzické a duševné zdravie. Samozrejme oni vedia, že v takomto tempe ľudia... tí odolnejší, dokážu vydržať nejaké to desaťročie a potom ich nahradia nové generácie, ktoré dorástli na legálneho otroka pre tvorbu zahraničného kapitálu. Prečo hovorím o zahraničnom kapitále? Ten odchádza mimo Oravy a Slovensko do materských firiem v zahraničí. Preto je Slovensko tak chudobné, lebo kapitál tu netvoríme pre našu krajinu, ale ten putuje za hranice. Aj naše peniaze si ukladáme do zahraničných bánk, ktoré si takto generujú zisk v materských krajinách. (Napíšte svoju skúsenosť)

Odmena za prácu

Napriek skutočnosti, že normy sú často nastavené na hranicu ľudských možností, neustále sa posúvajú v prospech produktivity práce, ktorou sa radíme v Európe na špicu. Avšak odmenou za prácu sa pohojdávame niekde na chvoste. Nadnárodné firmy hlavne prostredníctvom pracovných agentúr odmeňujú zamestnancov denne cca 25€... mesačne na robotníckych profesiách 500-600€ za prácu na tri zmeny, víkendy, sviatky a nočné. To nesmiete však maródiť, lebo dlhšia absencia vás môže stáť zamestnanie. Odmenu za prácu si musíte prizerať, lebo na finančných oddeleniach agentúr pracujú účtovnícke kádre, ktorým často chýbajú základné znalosti o účtovníctve a v mnohých prípadoch ľudí pripravia o peniaze s tým, že ľudia sa často neozvú z nevedomosti, alebo zo strachu. (Napíšte svoju skúsenosť)

Pomôž si človeče sám, aj pán Boh Ti pomôže

Ľudia naozaj nemajú v tomto "nastavenom" systéme takmer žiadnu oporu. Samotný premiér štátu populisticky zavádza verejnosť výrokmi typu: "že ľudia nie sú ochotní pracovať za 1 300 eur mesačne", čo možno považovať za nehoráznu lož. Úrady práce pôsobia ako štatistické inštitúcie a nezamestnaných považujú za príťaž systému. Vlastné samosprávy sa na toto bezprávie prizerajú len z diaľky, akoby sa osudy ich občanov vôbec netýkali. Treba si už konečne uvedomiť, že "sýty hladnému neuverí", čiže ináč povedané, z hora sa pomoci nedočkáš, a ak si ľudia nepomôžu sami, tak im už ani Boh nepomôže, ktorý je nad tým všetkým najvyššie... a najďalej. Múdrosť však hovorí: "Pomôž si človeče sám, aj pán Boh Ti pomôže". (Ak máte skúsenosť... napíšte.)

Vyhlásenie štrajkovej pohotovosti v roku 2016 - zamestnanci spoločnosti Yanfeng v Námestove, ktorá sa zaoberá výrobou interiérových doplnkov a technického vybavenia automobilov, sa päť mesiacov snažili v rámci kolektívneho vyjednávania dosiahnuť navýšenie svojho mzdového ohodnotenia. (Obrázok s textom je použitý na ilustráciu zamestnancov priemyselného parku, kde pôsobí aj niekoľko ďalších firiem) Zdroj: https://www.ozkovo.sk/

Miroslav Hajdučík (miroslav.hajducik@gmail.com)

Kedy ženy plačú

Ema je zamestnaná cez jednu z početných pracovných agentúr na dohodu a trvalý pracovný pomer jej zatiaľ neponúkli. Spoločnosti MAHLE Behr a Visteon Electronics si takýchto dohodárov pohadzujú medzi sebou ako pinpongové loptičky. Je to pohodlný systém, ako si agentúrnymi pracovníkmi zalátať diery v systéme výroby. Tímlíderky si od dohodárov držia odstup a ich miera ľudskej empatie voči ťažkej práci zamestnancov je na bode mrazu. V príbehu sú zakomponované došlé príspevky od pisateľov... mená zámerne zmenené. Som potešený, že autori svedeckých výpovedí mi dôverujú a spoliehajú sa na moju diskrétnosť v tom, že nezverejním ich mená, lebo aj napriek všetkých útrapám a poníženiam, peniaze za túto prácu potrebujú. Ich fakty som sa rozhodol preniesť do príbehov a tu je jeden z nich.

Ema sa snažila sa zaparkovať svoje vozidlo na preplnenom parkovisku reťazca, kde je vždy tak málo voľného miesta. Niekoľko drahocenných minút stratila v kolóne na kruháči a teraz zase toto!

- Bože, ja som ale krava, - vyprsklo z nej, keď si uvedomila, že dnes je v reťazci akcia a preto je tu taký nátresk.

Potrebovala však narýchlo kúpiť nejaké potraviny pre rodinu, lebo dnes ju čaká poobedná smena a ráno bude chystať deťom raňajky. Ktorí hlupáci schválili reťazec s takýmto malým parkoviskom, vírilo jej mysľou, keď zúfalo hľadala nejakú skulinku, kam by zaparkovala auto. Mala šťastie, že sa práve pred ňou uvoľnilo miesto a tak zaparkovala priamo pod reklamným banerom, z ktorého sa prekypujúc šťastím usmievala predavačka reťazca. Už minule ju zaujala reklama na túto prácu, kde sľubujú dobré platové podmienky. Ocitla sa v situácii, že v starej práci má už len dve možnosti: Prvá je odísť... a tá druhá... odísť čo najskôr. Už dlho má pocit, že čo chvíľa jej z tých trojzmeniek prepne a musí urýchlene niečo urobiť, aby neskolabovala od fyzického a psychického vyčerpania.

Z drôteného koša vybrala papierovú škatuľu a v behu nahádzala do nej všetko potrebné, čo ju napadlo. Napriek tomu, že ju čas tlačil neplánovane spomalila v úseku pri jogurtoch, kde si všimla predavačku, ako sa rozprávala so postarším zákazníkom. Tento rozhovor ju upútal preto, lebo predavačka mala červené oči od sĺz a hlasne sa mu ponosovala:

- Som rozhodnutá si hľadať novú prácu. Už ani neviem, čo to je byť s rodinou cez víkend... a ani do kostola nemám kedy zájsť. Je to fakticky už na nevydržanie... takto sa nedá žiť, - zavzlykala roztraseným hlasom. Zákazník jej empaticky poprial, aby to nejako ustála a zaželal všetko dobré, čím sa ich cesty rozišli.

Emu tento krátky rozhovor na chvíľu zastavil, ale rýchlo ho hodila za hlavu, lebo čas nástupu do práce sa hrozivo blížil. Pri pokladni ešte rozmýšľala, ktorou cestou sa vyberie, aby neostala niekde v zápche. V kruháči si to už dnes odstála a tak bola rozhodnutá to strihnúť okolo Gerekovej cukrárne. Po zaplatení urýchlene naskočila do auta a pustila sa cestou smerujúcej ku ihrisku. Nedbala na to, že jej tlmiče išlo vyraziť z pod kapoty, ako pochytala niekoľko z početných dier na vozovke. Neuvedomila si však, že dostať sa z mesta v tomto čase je akákoľvek voľba... zlá voľba. Mesto je pred štrnástou hodinou priam zahltené vozidlami, čo pochopila pri starom Sile, kde pred budovou cukrárne zostala stáť v takmer nehýbajúcej sa kolóne.

- Tak to som už teda v ri...i! - zastonala, spustila hlavu na volant a hlboko vydýchla. Pri nádychu zacítila sladkastú vôňu zákuskov, ktoré jej pripomenuli roky, kedy si mohla bezstarostne sadnúť s priateľkami na kávu s dezertom. Tie časy sú už dávno preč. Pekné spomienky sa rozplynuli v okamžiku, ako si spomenula na tímliderku, ktorá bude určite po nej bliakať ako zmyslov zbavená, že neprišla na pracovisko desať minút pred druhou. Už pri oneskorení sa o 2-3 minúty, často reaguje na ľudí priam až nepríčetne. Nechce sa jej ani myslieť na to, ako sa na nej dnes vyvŕši.

Ema je zamestnaná cez jednu z početných pracovných agentúr na dohodu a samozrejme vyfasovala jednu z tých nepopulárnych robôt na páse. Spoločnosti MAHLE Behr a Visteon Electronics si týchto dohodárov pohadzujú medzi sebou ako pinpongové loptičky. Je to pohodlný systém, ako si agentúrnymi pracovníkmi zalátať diery v systéme výroby. Tímlíderky si od dohodárov držia odstup a ich miera ľudskej epatie voči ťažkej práci zamestnancov je na bode mrazu.

Na pracovisku bola Ema pred druhou, ale tých pár minút meškania dostala od tímlíderky poriadne pocítiť. Najhoršie na tom všetkom je, že tá nemá rovnaký meter na každého. Je tu mnoho zamestnancov, ktorí sú niekoho známi z kancelárií a tí majú okrem protekčnej roboty aj mnoho iných úľav. Riťolezectvo je pre mnohých hlavnou pracovnou náplňou a výroba je tou vedľajšou.

Ema bola zaradená na túto prácu v linke po prvý krát a tak samozrejme nemala šancu stíhať tempu kmeňových pracovníkov na páse, ktorý bežal na plné obrátky, aby sa splnili normy. Eme sa začali kopiť výrobky a kde-tu nejaký padol zo stola. Cítila na sebe nevraživé pohľady pracovníkov linky... bolo jej do zúfania. Tímlíderka dohrnula, ako divoká voda:

- Do pič..., čo zo sebou nepohneš! - začala vrieskať a spustila na ňu slovník dlaždiča s tridsať ročnou praxou. Oči jej zaliali slzy a osemhodinová pracovná zmena, takmer bez jedla a pitia sa stala pre ňu utrpením... nevedela sa dočkať jej konca.

Od vrátnice k autu to Ema mala neďaleko, ale prudký dážď ju aj tak premočil do poslednej nitky. Nechcela čakať na vrátnici pod strechou, pokiaľ ustane, ale chcela odísť čo najskôr z tohto hrozného miesta, čo však nebolo vôbec jednoduché. Stovky vychádzajúcich vozidiel sa akoby zliali do lievika a zostali pokrižované stáť. Do tejto trmy-vrmy sa Ema ani nepokúšala dostať... na čo vlastne sa už ponáhľať? Rezignovala. Spustila vedľa tela ruky, zaklonila hlavu a horko zaplakala. Vtedy si spomenula si na predavačku v reťazci a na jej zúfalstvo.

- Čo je toto za svet... Kriste Pane!... toto nie je život! - jej vzlykanie zanikalo v bubnujúcom zvuku kvapiek.

Rozmýšľala nad tým, či je vlastne ešte človek. Pre agentúry je len výrobným nástroj na peniaze, ktorý akoby nemal žiadne práva... len povinnosti.

Pri sviatkoch dostávajú zmluvní zamestnanci kvety, sladkosti... a ja nič!... čo ja nie som tiež človek?... asi nie! prebehlo jej mysľou. Otvorila oči a po precitnutí naštartovala vozidlo, ktoré sa pohlo z prázdneho parkoviska smerom na Klin.

Spokojný zamestnanec urobí viac ako traja nespokojní

Princípom udržania pracujúcich otrokov bez moci je rozbitie súdržnosti a medziľudských vzťahov, zúženie možnosti a schopností na vytvorenie si vlastného zdravého úsudku... a schopnosti brániť sa. Je to naozaj tak?

Autobus na Oravskú Polhoru sa pomaly posúva v kolóne vozidiel, tiahnucej sa z Námestova, aby napokon zo svojich útrob vypľul pred fabrikou pri Kline masu spotených tiel, ktoré sa behom rozbehnú do šatní, aby načas stihli začiatok ďalšej otrockej zmeny. Vozidlo spomaľuje na križovatke pri Korytnačke, kde sa desiatky zúfalcov na autách sa snažia z vedľajšej cesty dostať na hlavnú. Vodič púšťa dve vozidlá kde je v oboch smeroch vyše kilometrová kolóna. Vládne tu obdobný dopravný chaos ako niekde v metropolách tretieho sveta a čas ukázal, že novovybudovaný prieťah mestom na tento úsek pozabudol, čím ešte zhoršil situáciu, ktorá tu bola už v minulosti značne kritická. Čo sa na tomto Slovensku urobilo niekedy poriadne, prebleslo mi mysľou a začítavam sa do správ v mobile: "Voľný pohyb v Európskej únii vedie k "odlivu mozgov" z chudobných krajín ako Slovensko..." kde sa dozvedám starú správu, že "odliv mozgov" prebieha v plnom prúde a státisíce Slovákov opustilo svoju domovinu a vydalo sa za lepším životom do západnej Európy. Skôr ma to zaujalo v súvislosti so mnou, že som sa zaradil do radu medzi tých hlupákov, ktorí tu zostali a zamestnali sa v jednej z montážnych fabrík Západu... v jednej zo spoločností v priemyselnom parku v Námestove, v MAHLE Behr a Visteon Electronics.

Tak trochu už s nostalgiou si spomínam na deň, kedy som sa tu zamestnal samozrejme cez agentúru. Hneď po príchode, keď som oznámil novým kolegom, na ktorú linku som sa dostal a kto bude môj vedúci, všetci len zalomili rukami. Spočiatku som nechápal a všetko pochopil už po prvom dni, keď som stretol svoju tímlíderku s odpudzujúcim prístupom k ľuďom. Ženám neustále nadávala a ponižovala ich. Ľudia znechutení masívne odchádzali z jej linky a preradzovali sa na iné oddelenia. Nemalo to nič spoločné s tímlíderstvom, skôr by som to pomenoval otrokárčením. Urážky a nadávky tu boli na dennom poriadku. Ženy pri jej forme ponižovania väčšinou len stíchli, alebo plakali. Nepomohli ani sťažnosti u najvyšších, nakoľko v kancelárii sedel jej príbuzný. Skúsila to aj na mne, ale okamžite schytala obratom aj odpoveď na jej vulgarizmy. Samozrejme tým, že som sa nezachoval ako ovca, ale bol som u nej už odpísaný. Nepomohla dokonca ani žiadosť o prelozenie, nakoľko mali problém dostať ľudí na tuto linku vďaka tejto osobe. Pri nástupoch do zmeny ma vždy chytali žalúdočné kŕče. Nie je to tým, žeby ma práca nebavila, ale sťahuje mi až žalúdok, keď si spomeniem na to, že opäť uvidím ten odporný ksicht tímlíderky, ktorý sa až chorobne riadi pravidlom, najprv ja a potom vy a k ľuďom pristupuje systémom rovný a rovnejší. Pri nástupe do zamestnania som bol nadšený a plný elánu, lebo získať prácu blízko domova nie je jednoduché, ak chcete byť blízko svojej rodiny. Tento môj entuziazmus však rýchlo vo schladil človek, ktorý pre svoju riadiacu funkciu nemá nielen vzdelanie, ale ani skúsenosti s prácou s ľuďmi. A to už nehovorím o jeho všeobecnom prehľade na pracovisku, ktorý je tiež niekde mimo diania a ani v jednoducho triviálnych situáciách si nedokáže poradiť . Keď som sa zamestnal, tak som nemal ani tušenie, kam môže siahať ľudská arogancia, bezohľadnosť a hlúposť. Žiaľ, tieto tri vlastnosti sú tými dominantnými prvkami spomínaného človeka, ktorý svojím nekresťanským prístupom terorizuje desiatky ľudí a ničí im duševné zdravie. Je mi na vracanie, keď som zistil že tato osoba je každý deň v kostole.

Vedúci pracovník musí mať líderstvo proste v sebe. Uvedomil som si to, keď táto osoba jeden týždeň chýbala a zastupovala ju iná... to sa úplne inak pracovalo a všetko sa stíhalo. Samozrejme to dobré skončilo a po jej návrate sa dostalo všetko do starých koľají. Dnešný deň si tak trochu vychutnávam bez kŕčov v žalúdku, lebo je posledným dňom, kedy som ochotný zostať v tomto zamestnaní. Človek sa musí vedieť vzoprieť, aby sa mohli veci zmeniť... škoda, že to zatiaľ chápe len pár jedincov.

To nie je len fráza, ale skutočne platí to, čo už veľmi dávno zistil Henry Ford: "Jeden spokojný zamestnanec urobí viac ako traja nespokojní!"